mycassieworld

Nedávno som čakala na bus na zastávke a nechtiac som zachytila rozhovor jednej starej babky a dedka.

Kritizovali, ako ináč, dnešných mladých ľudí a ich správanie. (,,Počkať, ale veď toto sa týka aj mňa!“, prebleslo mi mysľou …) Pousmiala som sa, lebo takých názorov som už počula mnoho. Nemusela som sa ani veľmi namáhať, aby som počula o čom hovoria, pretože (nanešťastie) starí ľudia hovoria väčšinou nahlas(vlastne je to jediný spôsob komunikácie pri ktorom po sebe môžete ziapať a zároveň sa na seba usmievať =P)

V ich rozhovore som sa však našla aj ja. A každou ďalšou sekundou som ľutovala, že som sa započúvala do ich debaty. Čoraz väčšmi som spoznávala samú seba ako jedno z tých, pre nich- skazených deciek. Vtom sa na mňa tá babka pozrela, prižmúrila oči a začala si ma premeriavať ako jedno z tých deciek o ktorých práve rozprávala s takým odporom v hlase…Bolo to odporné…Fakticky ma to naštvalo…a poriadne.

Väčšina dôchodcov trocha poohovára a potom prejde na inú tému. No títo dvaja len stále rozpitvávali nedostatky a snažili sa prísť na to, prečo je to tak. A mne došlo, že tento rozhovor sa tak skoro neskončí.( Čoraz viac som sa cítila tak, akoby som práve ležala na operačnej sále a oni sťaby chirurgovia sa mi prehrabávali v mojich vnútornostiach bez toho, aby ma uspali…).

Z diaľky sa pomaly vynáral autobus, čo znamenalo, že tento rozhovor sa našťastie, predsa len raz skončiť musí. Mala som poslednú možnosť na to, aby som k nim prišla a povedala im, ako hrozne sa mýlia. No nemohla som. ( Veď cudzie rozhovory by sa počúvať nemali. Lenže toto sa týkalo aj mňa. A keď sa vás niečo týka, chcete o tom vedieť všetko… Avšak dnes už zo všetkých strán počujete: ,,Ona povedala…“ a ,, A on jej na to …“ Ohováranie sa tu stáva náboženstvom ).

Bus sa pomaly blížil ku zastávke. Vtom dedko povedal niečo, čo ma takmer priklincovalo ku autobusovej búdke za mnou. ,Že vraj dnešní mladí musia byť drzí, pretože len takí sa môžu niekam prebojovať v dnešnom svete. A že dnes sa už nehľadí na to, čo má kto v hlave, ale na to, koľko má kto vo vrecku, …´ a dodal: ,,dnes je na svete už medzi mladými kopec grázlov, takže nech sa netrápi, pretože sa to aj tak nezlepší...“

Bus zastavil. Babka na mňa konečne prestala civieť…Vrútila som sa dnu, nahnevaná, no zároveň šťastná, že ich ďalšie slová už nebudem počuť. V mysli sa mi stále pretáčal ten rozhovor znova a znova.

A najhoršie na tom bolo to, že som sa na nich ani nemohla hnevať, pretože som zistila, že po celý čas mali pravdu…